Angelfire - 3. kapitola

27. února 2012 v 19:53 | Elissa |  Angelfire
3. kapitola


3
Odmietla som, aby ma depresia položila a preto som siahla po filme. Rozhodla som sa pre Dnes 13, zajtra 30, pretože som sa tak cítila, kvôli rodičom. Možno by veselé, vtipné momenty by mohli pozdvihnúť moju náladu. Keď som zapínala a vypínala zvuk, počula som krik. Keď sa ručičky mojich hodín presunuli na polnoc, moji rodičia sa začali znova hádať.
"Všetko najlepšie k narodeninám mne," povedala som zúfalo. V nasledujúcej chvíľke som dostala osem textových správ, ktoré vyzerali ako "všetko najlepšie!" s nadmernými interpunkciami a dva texty ako "milujem ťa suka!"
Rozhodla som sa, že prvých pár minút ako sedemnásťročná strávim tým, že sa vykradnem von prednými dverami a budem sedieť na verande. Oprela som sa o jeden z pilierov a zhlboka sa nadýchla. Noc sa usadila a vzduch bol trochu chladný, ale vo svojom tričku mi bolo pohodlne.
Po chvíli sedenia na verande, som vstala a vyšla z príjazdovej cesty na chodník. Akonáhle som raz prešla okolo bloku, tak som sa rozhodla. Naozaj som potrebovala psa. Zamyslela som sa na moment: auto, alebo psa k narodeninám... Áno, auto. Nemyslím si, že by som ho dostala hneď na druhý deň, ale radšej cez víkend. Vedela som, že veľa detí na svoje narodeniny nedostane auto, alebo vôbec žiadne autá, nieto ešte šancu ísť si jeden vybrať, tak sa nemám na čo sťažovať. Ale na druhej strane, veľa detí majú rodičov, ktorí na seba nekričia. Každý niečo obetuje.
Začula som pred sebou tichý rachot a zastavila. To neznelo mechanicky ako motor auta a rozhodne som pred sebou nevidela ani žiadne svetlomety. Žmúrila som do tmy. Pouličná lampa nado mnou zabzučala a vypla sa. Prešla som cez chodník a vyšla na susedov široký trávnik, ale nič som nevidela. Na okamih som si myslela, že je to vrah pána Meyera. Možno nebol až taký dobrý nápad, prechádzať sa vonku po polnoci?
"Na čo pozeráš?"
Vypustila som malý výkrik a otočila sa, pričom mi srdce skočilo do krku.
Bolo to, ako keby sa Will objavil z ničoho nič. Vyzeral znepokojene aj odhodlane, ale asi sa snažil skryť tieto pocity.
"Čo tu robíš?" zašepkala som tvrdo.
"Čo tu robíš ty?" opáčil.
Rozhodila som rukami."Bývam tu!"
Zrazu som mala hroznú myšlienku. Willa som prvýkrát videla deň predtým, než zomrel pán Meyer. Nie, nie, nie. To bolo smiešne. Will je len horúci, zvláštny chlapec, ktorého som zhodou okolností videla všade, kam som vkročila. To z neho nerobí vraha. Náhodou mi mama nekúpila na Vianoce škatuľku slzného plynu? Čo by som s tým urobila?
"Takže, prečo sa prechádzaš tak neskoro v noci?" spýtal sa a vyrušil prúd mojich myšlienok. "Aj keď tu žiješ, je celkom neskoro na túlanie sa."
"No, ty si tu tiež. Páči sa mi byť vonku v noci. Je to uvoľňujúce."
Jeho úsmev sa rozšíril. Bolo to, ako by mu to pripadalo smiešne. "Väčšina ľudí sa cíti nervóznym."
Dala som ruky v bok. "Prečo? Mala by som byť?"
"Čože?"
"Byť nervózna."
"Pravdepodobne."
"Nezdá sa mi, že by si ty bol nervózny."
"Dokážem sa o seba postarať." Jeho úsmev potemnel a vyzeral prefíkane.
"Ty si ten najdivnejší chalan, akého som kedy stretla - a ver mi, že každý z nich je divný, to znamená veľa." Akonáhle som si uvedomila, čo som práve povedala, chcela som si tresnúť svoju tvár do tehlovej steny. Moje ústa určite radi tárali nezmysli, keď som radšej potrebovala, aby som mohla utiecť.
Zasmial sa. "Aspoň si úprimná o svojich pocitoch."
"Niektorí hovoria, že je to cnosť." Otočila som sa, aby som sa vrátila do svojho domu. Bolo načase, aby som už odišla. "Urob mi láskavosť a nechaj ma na pokoji. " Pozrela som sa okolo seba v nádeji, že jeden zo susedov zapne svetlá na svojej verande a vyjde s brokovnicou v ruke. Žiaľ, až také šťastie nemám.
"Bojíš sa ma?" spýtal sa Will a dohnal ma.
"Ty mi pasívne-agresívne sa snažíš povedať, že by som sa ťa mala báť? Nie si len "nervózny"?" Bola som len štyri domy od domova.
"Nie, ale užsiniekedypočulapríslovie "Statočnýnemôže žiťvečne, aleopatrnývôbec nikdy nežije"?"
"Nie, tosom ešte nepočula, alebudem to mať napamäti. Vďakaza porekadlové poučenie, môj priateľstopár."
Položil svoju ruku na moju hruď, aby mazastavilapozrelsa predseba, tuho a chladne hľadiac dotmy. Jehotelostuhlo, ale niečov mojom žalúdkuminaznačilo, žetonie je preto,že je chladnývzduch.
Otočilasomhlavu a sledovalajehopohľad, ale na ulici pred nami som nič nevidela. Vánokroztrúsilhŕstkuužopadanéholístia. Zacítilasomniečodivné, podobné akosú vajciaa čiernydym. "Cítiš to? Čosa deje?"
Obišielma apostavil sa medzimňaamedziniečo, na čo sa pozeral. "Teraz ešte nemôžeš vidieť do Grimu."
"Vidieť čo?Ponuréčo?" Pozrela somcez jeho rameno. Myslelasom, žesom tam uvidela nejaký tieň, ale keďsommrkla, nič tam nebolo.Bola prílišveľkátma.
Jehopohľadboluprenýna niečo, čo bolo v tme. "Ešte neprišiel čas!Odstúp. Jemijedno, že je užpopolnoci - nemôže byť dotknutá, ak nie sipripravenýnanásledky."
Zjavnenehovorilso mnou. Náhlesom si bola veľmidobrevedomá toho, žeajkeď somvedelajehomeno, nemala som vôbectušenie, ktoje.Moholtobyť nejakýnarkoman. Nikdysomnevidelanikoho závislého nanič inom ako marihuanealeboalkohole, anihubách, nieto ešte na niečomhoršom, tak somnetušila,čo mačaká.Mojetelo sanaplostrachom. "Na čom fičíš?Mámtoho dosť. Odchádzam."
Začalasomsa vracaťdosvojhodomu.
"Nie, počkaj," povedal Will.
Znova som začula ten rachot,tentoraztobolohlasnejšie. To nebol motorauta.Bolotovrčanie? Boltampes - veľkýpes - vonkuv tme? Mojamyseľpretekalasmyšlienkamirozzúrenéhopsa pri útoku. Vprípade, že pesbol dosťblízko na to, aby som ho počula, potom by som hobola schopná aj vidieť.
Začula som ďalšie zavrčanie, apotom veľmiťažkékroky, podobné ako ťažké kroky T-Rexa, ktoré roztriasavajú vodu v pohári v štýle Jurassic parku.
"Čojeto?" spýtalasomsa, telo sa mi triaslo, moje očipátraliv tme. Cítilasomsaakoby somspadlapriamodoreálnejverziejednejz mojichnočnýchmôr. Hlava samitočilazávratmia môj žalúdok sa stiahol strachom.
Horúcidych, páchnucihnisom, sa zniesol na mojutvárzneviditeľnéhozdroja, aja som saotočila, a vracala. "Ach môjBože!" zaúpelasom, pokrývajúc siústa.
"Poď sem," povedal Willpomaly, siaholpo mne, bez toho, aby ku mne spravilkrok.Pohľadnastarostiv jeho tvári, ktoré som sivšimla užskôr, saprehĺbili. Teraz vyzeralvystrašene, atomavydesilotisíckrátviac.
"Vžiadnomprípade!" zvolalasom, tackala som saodneho preč.
Jehostrachsapremenilanafrustráciu, keď som sarozbehla. "Nekrič. Zaútočí na teba."
Zasiahla ma panika. "Choď preč!" vykríkla som a pokúsila sa utiecť, ale Will ma schmatol za ruku. Otočila som sa a zaťahala, ale jeho stisk bol prekvapivo silný. Bolo to ako snažiť sa ťahať osemnásť kolies; nemohla som ho posunúť ani o piaď. Ako môže byť niekto taký silný? Začala som ťahať jeho prsty, ale boli pevne zovreté ako skala.
"Ječasukončiť tútohru," povedal, prešiel mi mráz po chrbte. Strholma k svojej hrudiaľahkostisoldlaňna moje čelo.
Zablyslo sa jasné bielesvetlo, ktoré ma oslepovalo. Každým centimetrommojejhlavy som mala pocit, žeod toho tlaku explodujem.Cítila som sa tak, akobysa zem pod mojimi nohami kývalaa pri tomto sa zdvihol krutývietor, o ktorom somaninevedela, odkiaľprišiel, a násilne potrestal moje nohy a narážaldo mňazovšetkých strán. Kolenása mi začalihojdať, neschopnéudržaťmojuváhu, ale Willma držal, takžesom nespadla.Svetlozmizlorovnakonáhle, akosa objavilo, keď Will odtiaholrukuapustilma. Zapotácala som saapadlasom nazadok, mala somproblémys videním - ale mohla som prisahať, že cez hmlu som zbadala široké temnékrídlatýčiace sa nado mnou.Zažmurkala somavidelalenrozmazanú verziu Willa, v ktorej somsimyslela, že mal krídla. Každýsvalvmojomtele ma bolel, akoby somprávebežalakilometer, ale bolasompodnapätím. A mala som taký pocit, akoby som sa rútila vzduchom aj na zemi, a každýcentimetermôjhotela sa chvelpodmalými bodnutiami elektriny, akoby som sapohybovalastokilometrovzahodinu, ajkeď som sanepohlaani ocentimeter. Vzduchokolo mňa bol na chvíľu lepkavý, lepkavýadymový, a ja som pevnezavrelaoči, potom som ich otvorila a bolo jasné, že sú to len mojevízie.Potom po jednom buchnutí srdcazahmlenie vybledlo. Dívalasomsazmätenena chodník a trelasičelo.
"Ellie!"
Mojeočisa zrazukoncentrovalia Willa som opäť videla. Mojavízia bolasvieža asvet sarozžiaril. Dívalasomsa na minulosť, obdivovala to, ako dobresomvidelav tme, rozlišovala somkaždýlistnakríkochmojichsusedov, každý rezvovšetkýchšindľochnastreche.
A potom som uvidela to monštrum: niečo, čo vzdialene pripomínalo obrovského psa, ktorý sa nad nami začal týčiť so svojou hustou čiernou srsťou, s veľkosťou päť stôp možno aj viac. Nemotorne stál na všetkých štyroch s pokrúteným ňufákom, s diabolsky vyzerajúcimi zubami v čeľustiach, a s nadmernou hlavou. Jeho laby veľkosti sloních nôh sa končili pazúrmi, ktoré vyzerali, ako by mohli roztrhať človeka na polovicu.
Ale ja som sa nebála. Vznášal sa na mňa pokoj, a moja myseľ ho analyzovala v bleskovej rýchlosti. Podivné spomienky a myšlienky, ktoré nepatrili mne, zaplavili moju myseľ: tváre a násilie, ktoré som videla kedysi dávno v rôznych časoch. Pozrela som sa na Willa, ktorého tvár zapálila najjasnejšiu a najláskavejšiu spomienku. Vedela som, že som musela bojovať, ale potrebovala som svoje zbrane.
Netvor skočil ku mne s natiahnutými pazúrmi a švihol s jednou z jeho predných labiek, ale Will sa postavil medzi nás. Schmatol predné končatiny beštie a kopali plnou silou do jej hrude, a potom beštia odletela a svojou váhou rozbila poštovú schránku môjho suseda na malé kúsky dreva a tehál.
Stalo sa to tak rýchlo, že som vedela, že by som nebola schopná vidieť to, ale videla som. Will vykročil dopredu, sledoval stvorenie, ktoré sa zdvíhalo na nohy a pritom vydal tiché, ale nebezpečne znejúce vrčanie.
Zdvihla som obe ruky a koncentrovala sa na to, aby sa moje zbrane premiestnili do mojich otvorených dlaní. Dvojité Khopesh meče sa objavili z ničoho v záblesku svetla a trblietavo svietili. Zakrivené strieborné čepele jasne svietili. Pozrela som sa na Willa. Mohla som vidieť zložité čierne tetovanie krútiace sa pod jeho košeľou, vinúcu sa cez jeho pravú ruku až k zápästiu. Spomenula som si na krásne symboly tkajúce špirálovitý dizajn, pretože som to videla inými očami, v inom čase.
Moje myšlienky sú pokojné a prekvapujúco jasné. Čepele explodovali do bielych plameňov na môj povel. Oslepujúce svetlo hltalo striebro a prešla mnou moc. Moje prsty stlačili chladné, dobre známe helves, a vôňa striebra a starej krvi zaplavila moje zmysly. Meče som cítila priamo v mojej mysle a bolo to, ako objímať starého priateľa.
Netvor začal krúžiť okolo mňa s tichým vrčaním a vydal nadpozemské syčanie. Jeho oči boli jamy temnoty, nasadené hlboko do jeho deformovanej, hroznej lebky. Dívala som sa späť do tých očí bez strachu a bez váhania.
Pohybovala som sa so zvieraťom tak, aby nikdy nebol za mojím chrbtom, a hlasom, ktorý sa mi nezdal ako môj, som vyzvala beštiu: "Poď si pre mňa."
Monštrum, ktoré vyzeralo vlk, zdvihlo laby a natiahlo pazúry, na mohutných čeľustiach mal otvorené ústa. Stočila som sa, aby ma zuby nechytili, no zaborili sa do mojej mikiny namiesto krku. Monštrum trhalo bavlnu, zložito ma zovrelo, krútiac sa a vrčiac. Jeho laby driapali moje telo, ťahal ma bližšie k jeho ústam, aby si mohol odhryznúť z mojej tváre. Vrazila som mu lakeť do nosa a on sa s povzdychom stiahol späť. Potom ho moja lakeť udrela na vrchole jeho lebky a niečo zdrvilo, ale monštrum len trochu povolil zovretie mojej kapucne, ďalej drvil látku. Zrazu ma hodil na zem a pozrela som sa hore. Bol to Will, paže mal zaborené do hustej srsti hlboko až po lakeť, čo nútilo zviera zaspätkovať.
"Teraz!" zareval.
Mlátil obrieho pitbullaa vyslobodil ma.
Moje oči sa upreli na môj cieľ a vyčistila som svoju myseľ, aby som sa chopila príležitosti. Rýchlejšie, ako môže moje srdce biť, som sa zdvihla a bodla svojím ohnivým mečom do mäkkého krku a čepeľ vyšla na hornej časti jeho lebky. Tvorovi sa podlomili nohy a jeho srsť sa zvláštne zatrblietala pred explóziou plameňov. Stalo sa to veľmi rýchlo. Oheň pálil Ženca, prehĺtal ho v bielom svetle, ktoré ho konzumovalo, až nakoniec jeho hlava zmizla, takže nezostalo nič, než len prázdny priestor a padajúci popol, kde bola príšera.
Potom satieneokolo mňauzavreli.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 short boots short boots | E-mail | Web | 3. listopadu 2012 v 6:06 | Reagovat

A. Patty!
http://www.wireshoes.net/autumn-collection.html

2 Lazrygog Lazrygog | E-mail | 23. ledna 2017 v 21:06 | Reagovat

cialis online fast delivery france
http://cialiswithoutadoctorsprescription.org - cialis without a doctor's prescription
  norvasc cialis interact
<a href="http://cialiswithoutadoctorsprescription.org">cialis without a doctors prescription
</a> - when to take cialis
cialis beach

3 JuztinSwoms JuztinSwoms | E-mail | 5. března 2017 v 14:13 | Reagovat

cheap levitra tadalafil levitra in uk
http://levitra20mg-online.org - levitra 20 mg
  levitra dose interests
<a href="http://levitra20mg-online.org">levitra 20 mg
</a> - levitra daily dose amount
daily levitra, information, reviews

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama